Kde bolo, tam bolo… Vopred sa ospravedlňujem, ale toto nebude žiadna rozprávka. Bude to len obyčajný príbeh, ktorého autorom je život. Obyčajný príbeh, akých je na svete veľa, len sa o nich až tak často nehovorí. Možno preto, že sú príliš osobné, príliš citlivé, príliš bolestivé. Ja sama som jeden takýto príbeh prežila a dnes mám pocit, že by sa svet, alebo len maličký kúsok sveta, mal o ňom dozvedieť.
Na začiatok som sa rozhodla neuvádzať žiadne reálne mená, miesta alebo fotografie. Možno sa časom toto moje rozhodnutie zmení, no zatiaľ si nie som úplne istá, aké reakcie prídu a tak by som nerada niekomu, koho sa to bude priamo dotýkať, ublížila. Zatiaľ teda povedzme, že ide o skutočný príbeh s neskutočnými menami.
Prológ by som už len ukončila tým, že vás pekne prosím aspoň o trošku empatie, ak budete tieto kúsky príbehu čítať. Mojim cieľom nie je ohúriť svet svojim príbehom. Možno sa pri jeho čítaní občas usmejete, možno sa vám občas skotúľa slza po líci a možno tento príbeh nájde niekto, kto ho bude práve potrebovať.
S láskou, Násťročná Mama
