O ťažkých dňoch, o nemocnici a diagnóze

Po šiestej časti mi prišlo množstvo správ, že o čom to vlastne bolo, ako to pochopiť, čím sme si prechádzali. Skúsim teda opísať naše ťažké dni a chvíle, aj keď sa mi to vôbec nepíše ľahko.

Všímam si, že môj vtedy ešte 8 mesačný drobček sa správa akosi zvláštne. Občas na malú chvíľku zmeravie, pozerá do prázdna, zbledne, začne sa potiť. Trvá to len chvíľku a hneď precitne. Keď sa to zopakuje v priebehu pár dní hneď niekoľkokrát, vystrašená utekám k našej detskej pediatričke.

Už vo dverách jej hovorím, čo sa s mojím synom deje a ona na mňa len nechápavo hľadí, v očiach má výraz „no, tak tej už načisto preplo“ a potom sa ma pooooomaličky (tak ako by sa rozprávala s bláznom) spýta: „A nebol len náhodou unavený?“. Bezmocne na ňu pozerám, došli mi slová. Zberám sa na odchod, keď tu zrazu… Opäť sa TO deje. Pediatrička konečne zbystrila svoju pozornosť a mám pocit, že trochu vystrašene mi hovorí: „Aha, áno, máte pravdu, teraz som to videla. Vypíšem vás k neurológovi“. Ďakujem, odľahlo mi. Ale to som ešte nevedela, že to je len začiatok.

S malou dušičkou prichádzam na detskú neurológiu, kde synovi urobia EEG, pozrú sa na výsledky a… „No, na EEG sme nič nenašli. Vráťte sa, ak by sa to opakovalo… hmmm… tak 5x denne (!). Alebo ak by sa vám podarilo, skúste ho pri tom natočiť (!!!), takto vám nevieme povedať, čo mu je.“

V tom momente mi odumreli všetky mozgové bunky, so slzami v očiach odchádzam domov. Žiaľ, Matúška sa mi pri TOM natočiť nepodarilo, pretože už o pár dní sa to zopakovalo, ibaže už trochu inak. Zmeravel, začal sa potiť, ručičky aj nožičky sa dostávali do kŕčov a modrel. Neviem ako, ale privolala som sanitku. Po príchode mi záchranári povedali len toľko, že to vyzerá na epileptický záchvat. Vezú nás do nemocnice, pamätám si už len útržky.

Milión vyšetrení, strávili sme tam viac ako týždeň, práve na Nový rok. To, čo sme si tam spolu so synom preplakali sa nedá ani opísať. Na nič nevedeli prísť, keďže EEG bolo po celý čas v poriadku. Posledná šanca – CT. Diagnóza – nedokysličená biela hmota v mozgu a následné epileptické záchvaty.

A tak mu teda konečne nasadili liečbu, ktorá NAŠŤASTIE zabrala. Mohli sme odísť z nemocnice a naše dni sa opäť dostávali do normálu. To len vo mne zostal kúsok pochybností, kúsok strachu, kúsok výčitiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *