Násťročná mama

5:00 zvoní mi budík, vystrelím z postele. Vycikať, umyť zuby. Jednou nohou som už v kuchyni. Nakladám riady, ktoré zostali z večere do umývačky, druhou rukou chystám raňajky, desiatu, varím čaj. Budím synátora, protestuje. Snažím sa obliecť seba, zobudiť jeho, popritom si mejkapom aspoň zakryť kruhy pod očami. „Mami, ja som zabudol, že si do školy máme priniesť loptu.“ Ok, hľadám loptu, fúkam loptu, s oneskorením vyletíme z bytu, utekáme do školy. Zamkla som?

Život pokračoval ďalej. Maturity – s vypätím síl, ale zvládla som ich… Presne tak, ako som chcela. Na samé jednotky. Keď som sa po maturitách stretla s našou zástupkyňou školy, pamätám si, ako mi zagratulovala, že som to takto zvládla aj napriek všetkým okolnostiam. A potom prijatie na vysnívanú vysokú (aspoň to som si vtedy myslela) a začiatok práce vo firme, pre ktorú som vtedy už 3 roky pracovala, ale z domu. Ďalšie hektické obdobie…

Návrat do školy bol veľmi zaujímavý. Vracala som vlastne po takmer troch rokov, do maturitného ročníka. Dodnes nezabudnem, ako som prvý deň po návrate kráčala po chodbe a jedna (inak veľmi milá) pani profesorke na mňa cez celú chodbu zakričala „Ešte kojíte?“ :D. ..

Čas pomaličky plynul. Ako to už v živote býva, prišlo opäť krajšie, jasnejšie, slnečnejšie obdobie. Užívala som si každú chvíľku so svojim drobcom, popritom som študovala strednú školu a dokonca sa mi podarilo nájsť si prácu, ktorú som mohla robiť z domu a tak si aspoň trošku prilepšiť a nenechávať všetko len na rodičoch…

Pozerám do detskej postieľky a hovorím si, že je pravda, že deti sú najkrajšie vtedy, keď spia. Uložím ho spať a som šťastná, že mám konečne chvíľku pre seba. Urobím, čo potrebujem a potom zistím, že znova sedím pri jeho postieľke, pozerám na jeho drobné telíčko, ruky zaťaté v päsť a úsmev pohrávajúci na jeho tvári. Už mi chýba, nech sa zobudí, chýba mi jeho smiech a bľabotanie a zabúdam na jeho plač aj na prebdené noci…

Môj „tušák“, že sa drobec vypýta na svet o zopár dní skôr ako som mala naplánovaný cisársky rez, bol predsalen správny. 15. apríla sme ráno prišli k doktorovi, ktorý mi povedal, že už sa „to“ začína pomaly rozbiehať, že pre istotu mám prísť do nemocnice už na ďalší deň. Odchádzala som od neho so zvláštnym šteklením v žalúdku.

„Tak teraz som v ôsmom mesiaci, ledva sa hýbem, cítim sa ako veľryba, koža mi praská a ja to už chcem mať za sebou. V noci ma budia kopance a celá moja izba sa začala prerábať, aby tu bolo dosť miesta pre oboch. Môj lekár mi chce silou mocou naplánovať cisársky rez, vraj sa bojí, že to nezvládnem. A predsa.. som šťastná. Som šťastná, že som sa vtedy nenechala prehovoriť, že som tomu malému drobcovi nedovolila zobrať život.“

Prvé mesiace o mojom tehotenstve vedeli samozrejme len tí najbližší. Mala som priemernú postavu a dosť dlho na mne ani nič nebolo vidieť. Môj „priateľ“ sa odmlčal. Nerozprávali sme sa spolu, nepýtal sa čo bolo u lekára, nič. V tých chvíľach som už ani len nepremýšľala nad tým, že by sa ku nám ešte niekedy vrátil, no snažila som sa sústrediť na to malé čudo v mojom brušku.

…Stačilo mi to, tie slová, v tej chvíli som vedela, že to zvládneme, síce neviem ako, ale zvládneme, že všetko bude dobré. A tu by sme to mohli ukončiť slovami „a tak žili šťastne až kým nepomreli…“. Ale ja som vás varovala, že toto nie je rozprávka.

Prológ sa mi písal až podozrivo ľahko a o to ťažšie sa mi teraz začína písať prvý kúsok môjho príbehu. Možno by som mala začať tam, kde začal aj celý príbeh. Bola to jeseň a škola, kam sme obaja chodili…