„Tak teraz som v ôsmom mesiaci, ledva sa hýbem, cítim sa ako veľryba, koža mi praská a ja to už chcem mať za sebou. V noci ma budia kopance a celá moja izba sa začala prerábať, aby tu bolo dosť miesta pre oboch. Môj lekár mi chce silou mocou naplánovať cisársky rez, vraj sa bojí, že to nezvládnem. A predsa.. som šťastná. Som šťastná, že som sa vtedy nenechala prehovoriť, že som tomu malému drobcovi nedovolila zobrať život.“
Ak ste čítali druhú časť môjho príbehu, možno ste si všimli, že som svoje rozhodovanie medzi tým, či ísť na potrat alebo byť násťročnou mamou, nerozoberala veľmi do hĺbky. Bolo to práve z dôvodu, že podľa… Čítať viac »O interrupciách
Prvé mesiace o mojom tehotenstve vedeli samozrejme len tí najbližší. Mala som priemernú postavu a dosť dlho na mne ani nič nebolo vidieť. Môj „priateľ“ sa odmlčal. Nerozprávali sme sa spolu, nepýtal sa čo bolo u lekára, nič. V tých chvíľach som už ani len nepremýšľala nad tým, že by sa ku nám ešte niekedy vrátil, no snažila som sa sústrediť na to malé čudo v mojom brušku.
…Stačilo mi to, tie slová, v tej chvíli som vedela, že to zvládneme, síce neviem ako, ale zvládneme, že všetko bude dobré. A tu by sme to mohli ukončiť slovami „a tak žili šťastne až kým nepomreli…“. Ale ja som vás varovala, že toto nie je rozprávka.
Prológ sa mi písal až podozrivo ľahko a o to ťažšie sa mi teraz začína písať prvý kúsok môjho príbehu. Možno by som mala začať tam, kde začal aj celý príbeh. Bola to jeseň a škola, kam sme obaja chodili…
Kde bolo, tam bolo… Vopred sa ospravedlňujem, ale toto nebude žiadna rozprávka. Bude to len obyčajný príbeh, ktorého autorom je život. Obyčajný príbeh, akých je na svete veľa, len sa o nich až tak často nehovorí…