Blog

O diagnóze a bolesti

Diagnóza ťa zmení. Môžeš byť akokoľvek silný, môžeš byť akokoľvek hrdý, môžeš mať čokoľvek za sebou. Vyslovenie diagnózy z úst lekára ťa zmení vždy.

10♥ Pre všetky supermamy, pre všetkých supertatov

5:00 zvoní mi budík, vystrelím z postele. Vycikať, umyť zuby. Jednou nohou som už v kuchyni. Nakladám riady, ktoré zostali z večere do umývačky, druhou rukou chystám raňajky, desiatu, varím čaj. Budím synátora, protestuje. Snažím sa obliecť seba, zobudiť jeho, popritom si mejkapom aspoň zakryť kruhy pod očami. „Mami, ja som zabudol, že si do školy máme priniesť loptu.“ Ok, hľadám loptu, fúkam loptu, s oneskorením vyletíme z bytu, utekáme do školy. Zamkla som?

O láske, trochu inej

Je nedeľa ráno, všetci ešte spia a ja sedím na terase, užívam si čerstvý tatranský vzduch, pri mne zurčí potôčik a ja pre vás píšem tento prvý, dovolenkový blog. Už sú to mesiace, čo som necítila takýto vnútorný pokoj, šťastie a voľnosť. Neviem, či to dokážete pochopiť, ale vždy už vtedy, keď sme na ceste do našich krásnych Tatier, mne normálne zviera srdce od šťastia. Keď vidím prvé kopce, hory, lesy, som ako nadšené dieťa, ktoré sa nevie dočkať vytúženej odmeny.

9♥ Maturity, vysoká a život.

Život pokračoval ďalej. Maturity – s vypätím síl, ale zvládla som ich… Presne tak, ako som chcela. Na samé jednotky. Keď som sa po maturitách stretla s našou zástupkyňou školy, pamätám si, ako mi zagratulovala, že som to takto zvládla aj napriek všetkým okolnostiam. A potom prijatie na vysnívanú vysokú (aspoň to som si vtedy myslela) a začiatok práce vo firme, pre ktorú som vtedy už 3 roky pracovala, ale z domu. Ďalšie hektické obdobie…

O odchodoch bez odpovedí

Nastupujem do autobusu a keď si to teraz celé spätne vybavujem, tuším u mňa ešte stále funguje niekoľkoročný podvedomý reflex, keďže v tom preplnenom autobuse mi pohľad padol ihneď na miesto, kde si sedel ty. V tom momente sa snažím odvrátiť zrak a stať sa neviditeľnou, ale zrejme je ten reflex vzájomný, keďže mi pozrieš priamo do očí a rukou naznačíš, aby som si prisadla…

8♥ Osudná stužková.

Návrat do školy bol veľmi zaujímavý. Vracala som vlastne po takmer troch rokov, do maturitného ročníka. Dodnes nezabudnem, ako som prvý deň po návrate kráčala po chodbe a jedna (inak veľmi milá) pani profesorke na mňa cez celú chodbu zakričala „Ešte kojíte?“ :D. ..

7♥ Stojí to za to.

Čas pomaličky plynul. Ako to už v živote býva, prišlo opäť krajšie, jasnejšie, slnečnejšie obdobie. Užívala som si každú chvíľku so svojim drobcom, popritom som študovala strednú školu a dokonca sa mi podarilo nájsť si prácu, ktorú som mohla robiť z domu a tak si aspoň trošku prilepšiť a nenechávať všetko len na rodičoch…

O ťažkých dňoch, o nemocnici a diagnóze

Po šiestej časti mi prišlo množstvo správ, že o čom to vlastne bolo, ako to pochopiť, čím sme si prechádzali. Skúsim teda opísať naše ťažké dni a chvíle, aj keď sa mi to vôbec nepíše ľahko…

6♥ Húsenková dráha – raz hore a raz dole

Pozerám do detskej postieľky a hovorím si, že je pravda, že deti sú najkrajšie vtedy, keď spia. Uložím ho spať a som šťastná, že mám konečne chvíľku pre seba. Urobím, čo potrebujem a potom zistím, že znova sedím pri jeho postieľke, pozerám na jeho drobné telíčko, ruky zaťaté v päsť a úsmev pohrávajúci na jeho tvári. Už mi chýba, nech sa zobudí, chýba mi jeho smiech a bľabotanie a zabúdam na jeho plač aj na prebdené noci…

5♥ Veľký deň „D“

Môj „tušák“, že sa drobec vypýta na svet o zopár dní skôr ako som mala naplánovaný cisársky rez, bol predsalen správny. 15. apríla sme ráno prišli k doktorovi, ktorý mi povedal, že už sa „to“ začína pomaly rozbiehať, že pre istotu mám prísť do nemocnice už na ďalší deň. Odchádzala som od neho so zvláštnym šteklením v žalúdku.