Život pokračoval ďalej. Maturity – s vypätím síl, ale zvládla som ich… Presne tak, ako som chcela. Na samé jednotky. Keď som sa po maturitách stretla s našou zástupkyňou školy, pamätám si, ako mi zagratulovala, že som to takto zvládla aj napriek všetkým okolnostiam. A potom prijatie na vysnívanú vysokú (aspoň to som si vtedy myslela) a začiatok práce vo firme, pre ktorú som vtedy už 3 roky pracovala, ale z domu. Ďalšie hektické obdobie.
Začína sa vysoká. Popritom treba pracovať, rada by som sa osamostatnila. A tak som sa vrátila tam kde som bola – v priemere 4 hodiny spánku, nervy, depresie a pocit, že vlastný život nezvládam. Že som neschopná matka, dcéra a všetko dokopy. A to ešte kvôli škole, o ktorej som už po mesiaci zistila, že ma to absolútne nebaví. Stop.
„Prepáč mami, ale končím s tou vysokou. Práca, ktorú robím mi dáva oveľa, oveľa viac ako toto.“ A tak som skončila, zo dňa na deň. A jediný človek, ktorý ma v tom v tej dobe podporil bol môj šéf. Vraj mám uňho isté miesto a vysokú si predsa môžem urobiť aj neskôr. Len ešte čosi mi chýbalo – úplná samostatnosť. A tak som si s impulzívnosťou sebe vlastnou do týždňa zohnala aj prvý vlastný podnájom – sen, ktorý som mala asi od 15tich.
V období, o ktorom píšem, mal Matúško 4 roky (čas neuveriteľne plynie) a každý deň ma prekvapil niečím novým. Že už je zasa o niečo vyšší, že už má znova nejaký nový zážitok zo škôlky, že „aha! toto som ti nakreslil maminka“, že mi začne brblať pesničku z Mickey Mousa po anglicky, že ma objíme, povie mi, že ma ľúbi a že ideme teda na zmrzku.
Nasledujúce mesiace plynuli v relatívnom pokoji. Práca, ktorá ma bavila a napĺňala (a stále baví a napĺňa), nekonečné more nových skúseností, ľudí, zážitkov. Aj s rodičmi sa to celé ustálilo, aj systém v tom, aby som bola stíhala byť mamou, som si našla. A raz som tak sedela na balkóne, pozerala na západ slnka a uvedomila som si, že som vlastne šťastná a spokojná ako som asi ešte nikdy nebola.
