6♥ Húsenková dráha – raz hore a raz dole

Pozerám do detskej postieľky a hovorím si, že je pravda, že deti sú najkrajšie vtedy, keď spia. Uložím ho spať a som šťastná, že mám konečne chvíľku pre seba. Urobím, čo potrebujem a potom zistím, že znova sedím pri jeho postieľke, pozerám na jeho drobné telíčko, ruky zaťaté v päsť a úsmev pohrávajúci na jeho tvári. Už mi chýba, nech sa zobudí, chýba mi jeho smiech a bľabotanie a zabúdam na jeho plač aj na prebdené noci.

Je to zvláštne byť mamou. Toľká zodpovednosť zrazu v mojich rukách. Toľko mu môžem do života dať a toľko vecí v jeho živote pokaziť. Chcela by som byť dokonalou mamou, mať vždy úsmev na tvári a nekonečnú trpezlivosť. Ale tak to nefunguje. Aj my mamy bývame unavené, smutné či nervózne. A potom to ľutujeme. Stokrát za deň sa pýtam samej seba. Naozaj to má byť takto? Naozaj je toto ten pravý význam slov „som mama“?

Je dokonalé vidieť jeho nevinné očká a zároveň úsmev čerta. Je úžasné privoniavať k jeho oblečeniu, ktoré stále vonia tak bábätkovsky. Je úžasné počuť z jeho maličkých úst mama, nehovoriac o zaslintanej puse na moje líce. Každý nový krôčik, každé nové slovo, každá chvíľa s ním – je to akoby prechádzka krajinou zázrakov a ja sa neviem do sýtosti vynadívať.

Občas sa pristihnem pri tom, že sedím na lavičke na ihrisku a sledujem malé čudo naháňajúce sa predo mnou a potom mi prebehne hlavou myšlienka. Toto je moje dieťa. Môj syn. Moja budúcnosť. A tak ideme na romantickú prechádzku – len my dvaja. Mama a syn. K jazeru, na ihrisko, na zmrzku. Hocikam. Drží ma za ruku a keď odíde, naspäť sa za mnou vracia s úsmevom a objatím. To je to, čomu sa hovorí zmysel života. A ak ma ocení slovíčkom „mami“, nenájdete šťastnejšieho človeka.

No nie je to len o tom. Za ten prvý rok a pol som prežila aj nekonečný strach oňho. Pokraj svojich síl a preplakané dni a noci. Nevedomosť, čo mu je, bezbrannosť urobiť s tým čokoľvek a len nekonečné čakanie na výsledky. Minúty, ktoré sa zdajú ako hodiny. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo byť pri ňom a od rána do večera ho hojdať na rukách (aj napriek neznesiteľnej bolesti v zápästí).

Neustály kolobeh smiechu a plaču, šťastia a zlosti, vlastných výčitiek a výčitiek okolia. Húsenková dráha – raz hore a raz dole. Tápanie, kde sú tie pomyselné hranice, pokiaľ ešte budem vládať, kde by som mohla hľadať silu. Pocity eufórie a šťastia striedali naozaj ťažké dni. Rada by som túto časť zakončila ešte niečím pozitívnym, ale aj takto to už predsa v ne-rozprávkach býva… Zozbieram sily a potom, možno, napíšem čosi viac o tom, čím sme si spoločne prechádzali…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *