5♥ Veľký deň „D“

Môj „tušák“, že sa drobec vypýta na svet o zopár dní skôr ako som mala naplánovaný cisársky rez, bol predsalen správny.

15. apríla sme ráno prišli k doktorovi, ktorý mi povedal, že už sa „to“ začína pomaly rozbiehať, že pre istotu mám prísť do nemocnice už na ďalší deň. Odchádzala som od neho so zvláštnym šteklením v žalúdku. Celý deň som sa cítila čudne, večer mi začali už aj riadne bolesti, povedala som si, že však do rána už vydržíme. Na podiv som celú noc prespala (ešte teraz sa na tom smejem, že ako som dokázala s kontrakciami spať) a ráno sme odchádzali z domu presne včas, keďže bolesti som mala už každých 25 – 30 min.

Hneď ako som prišla do nemocnice, dali ma sledovať na monitor, kde sa zachytávajú kontrakcie a keď krivka vyskakovala už poriadne vysoko, zavolali ku mne primára. Na prvý pohľad veľmi nesympatický človek, hneď začal mať hlúpe poznámky na mňa a v rýchlosti mi oznámil, že ma nachystajú a o takú hodinku idem na operačku. Fajn, v tej chvíli mi už vôbec nebolo všetko jedno, keď mi do ruku pichali infúzku (moja premiéra) a vybavovali všetky tie veci „okolo“. Primár bol celý čas dosť nepríjemný a tak bolo pre mňa najkrajším pocitom, keď som vo dverách uvidela svojho doktora, ktorý ma hneď upokojoval a prišiel hoci v ten deň nemal vôbec službu.

Prvým šokom som prešla, keď prišiel anestéziológ a predstavil sa mi ako Abdul. V mojom momentálnom rozpoložení som si myslela, že hneď a zaraz utečiem, no nakoniec bol práve on jedným z najmilších ľudí z personálu.

O pol jedenástej som s ihlou v ruke a celá nahá prechádzala dlhou chodbou k operačke a pomaly som prestávala vnímať. Sadla som si na tú „posteľ“ ako najväčšia hrdinka, veď teoreticky som mala už naštudované všetko z kníh a z internetu. Spinálna anestézia vraj vôbec nebolí (haha). Musela som ohnúť chrbát, čo bol s tým bruchom značný problém a za ramená ma držal nejaký mladý sanitár, ktorý vyzeral ešte vystresovanejší ako ja. Keď mi Abdul vpichol ihlu do chrbta bolo mi jasné, že už nikdy nebudem veriť tomu, čo je popísané na internete. Myslela som, že umriem od bolesti, až som si kúsala do ruky, aby som nekričala a nevyzerala ako hysterka.

Keď tieto muky prešli, ľahla som si a pomaly som prestávala všetko od pása dole cítiť. Celý čas sa so mnou Abdul aj moja mama rozprávali a ja som sa klepala (teda iba v hornej polovici tela) a nevedela som, či od zimy alebo od strachu.

3,2,1.. začalo to.. Cítila som iba tlak a šklbanie, ale nie bolesť. Nevnímala som čas, až keď Abdul vytiahol svoj iPhone a povedal mi ,,10:53, dve minúty a bude na svete“. V tej chvíli mi bolo všetko jedno, najmä to, že som úplne cítila ako ho zo mňa ťahajú a vôbec to nebolo príjemné. Počula som jeho plač a vydýchla som si, oči sa mi naplnili slzami. ,,Blahoželám, máte syna.“

Meranie, váženie a priniesli mi ho. Síce som sa nemohla ani pohnúť, ale aspoň som ho videla a vedela som, že všetko, všetky slzy stáli za tento malý zázrak.

A tak sa 16.4. o 10:55 s váhou 2 800 g a „výškou“ 48 cm sa narodil náš malý Matúško.

Ďalej si toho veľa nepamätám, vraj mi dali niečo na ukľudnenie. Prevážali ma na izbu a viem, že som sa strašne celá klepala a nevedela som to zastaviť. Ďalšie hodiny boli najhoršie a zároveň najkrajšie… Celých 24 hodín som musela ležať bez toho, aby som čo i len zdvihla hlavu, neustále mi kvapkala infúzka a vpichovali mi injekcie. Mala som neskutočné bolesti. No hrial ma pocit, keď mi ho každé tri hodinky nosili na kojenie. Po 24 hodinách som sa musela prvý raz postaviť na nohy a verte mi, naozaj to bolo ako prvý raz. Myslela som, že už nikdy nebudem vedieť sedieť, nie to ešte chodiť, ale všetko som prekonala so zaťatými zubami, len aby som sa čo najskôr mohla starať o malého.

A tak prešli aj 4 dni v nemocnici a my sme sa mohli vrátiť domov, kde je teraz stredobodom našich životov. Je neuveriteľné ako jeden okamih dokáže úplne prevrátiť naruby vaše hodnoty, sny, ciele, ako dokáže zmeniť váš pohľad na život a ako si dokáže zaplniť celé vaše srdce len pre seba….