Prvé mesiace o mojom tehotenstve vedeli samozrejme len tí najbližší. Mala som priemernú postavu a dosť dlho na mne ani nič nebolo vidieť. Môj „priateľ“ sa odmlčal. Nerozprávali sme sa spolu, nepýtal sa čo bolo u lekára, nič. V tých chvíľach som už ani len nepremýšľala nad tým, že by sa ku nám ešte niekedy vrátil, no snažila som sa sústrediť na to malé čudo v mojom brušku.
Prechádzali dni, týždne a mesiace a ja som začala byť zvedavá, čo je to malinké stvorenie zač. Na prvom ultrazvuku nám lekár povedal, že „nič“ nevidí a pravdepodobne to bude dievčatko. Mne to však stále nedalo, chcela som to vedieť na 100% a tak som si ako vianočný darček dopriala 4D ultrazvuk. A hádajte čo :). Bol to chalanisko, poprieť sa to nedalo.
Celá rodina sa o nás starala. Otec rýchlo dokončoval kúpeľňu na hornom poschodí nášho domu, vraj aby sme mali všetko, čo potrebujeme. Moja mamina sa vyžívala v nákupoch a ostatní poctivo sledovali každý nový pohyb malého, každé zväčšenie bruška. Najlepší bol aj tak môj dedko, ktorý sa po dvoch dcérach a dvoch vnučkách konečne dočkal vytúženého chlapca v rodine – svoj pravnuka! Takmer každý deň mi kupoval a nosil ryby, lebo sa vraj niekde dočítal, že v tehotenstve sú veľmi prospešné :D.
Po Vianociach to už začalo byť horšie. Bruško už bolo viditeľné a tak bolo jasné, že v škole sa to musia dozvedieť a budem si musieť dohodnúť individuálne štúdium. Po zimných prázdninách sme teda aj s našimi navštívili riaditeľa. Pamätám si, ako strašne som sa bála jeho reakcie aj reakcie ostatných učiteľov a preto ma tak prekvapilo, keď sa mi všetci snažili vyjsť čo najviac v ústrety.
Z tohto obdobia mám aj jednu veľmi milú spomienku. Hodiny nemčiny sme mávali v malej zaprášenej učebni, kde sa hádam nikdy nevetralo. Bola to prvá hodina a keďže ma ešte stále trápili ranné nevoľnosti, zrazu mi prišlo veľmi zle a musela som sa vypýtať na vzduch. V tom momente uprela moja nemčinárka pohľad na moje vykúkajúce brucho a vybehla spolu so mnou von na chodbu. Vyspovedala ma, povedala som jej ako sa veci majú a ona sa rozplakala a objala ma. Viete, môže sa to zdať ako úplná banalita, ale mne sa to naozaj vrylo do pamäte, pretože v tom období vás každá pozitívna reakcia pohladí pri srdci. Od väčšiny ľudí si totižto vyslúžite zväčša len nechápavé a odsudzujúce pohľady.
Asi najhoršie na tom odsudzovaní je to, že nikto vám nič nepovie do očí. Väčšina ľudí z môjho okolia sa nikdy nespýtala priamo mňa, či som tehotná. Zisťovali to všetkými možnými cestičkami, ale takmer nikto neprišiel priamo za mnou, neporozprával sa o tom so mnou, nespýtal sa mňa. Nikto nepozerá na „otecka“, ale iba na násťročnú mamu. Nevadí. Naučila som sa chodiť s hlavou hore.
