Nastupujem do autobusu a keď si to teraz celé spätne vybavujem, tuším u mňa ešte stále funguje niekoľkoročný podvedomý reflex, keďže v tom preplnenom autobuse mi pohľad padol ihneď na miesto, kde si sedel ty. V tom momente sa snažím odvrátiť zrak a stať sa neviditeľnou, ale zrejme je ten reflex vzájomný, keďže mi pozrieš priamo do očí a rukou naznačíš, aby som si prisadla…
Návrat do školy bol veľmi zaujímavý. Vracala som vlastne po takmer troch rokov, do maturitného ročníka. Dodnes nezabudnem, ako som prvý deň po návrate kráčala po chodbe a jedna (inak veľmi milá) pani profesorke na mňa cez celú chodbu zakričala „Ešte kojíte?“ :D. ..
Čas pomaličky plynul. Ako to už v živote býva, prišlo opäť krajšie, jasnejšie, slnečnejšie obdobie. Užívala som si každú chvíľku so svojim drobcom, popritom som študovala strednú školu a dokonca sa mi podarilo nájsť si prácu, ktorú som mohla robiť z domu a tak si aspoň trošku prilepšiť a nenechávať všetko len na rodičoch…
Po šiestej časti mi prišlo množstvo správ, že o čom to vlastne bolo, ako to pochopiť, čím sme si prechádzali. Skúsim teda opísať naše ťažké dni a chvíle, aj keď sa mi to vôbec nepíše ľahko…
Pozerám do detskej postieľky a hovorím si, že je pravda, že deti sú najkrajšie vtedy, keď spia. Uložím ho spať a som šťastná, že mám konečne chvíľku pre seba. Urobím, čo potrebujem a potom zistím, že znova sedím pri jeho postieľke, pozerám na jeho drobné telíčko, ruky zaťaté v päsť a úsmev pohrávajúci na jeho tvári. Už mi chýba, nech sa zobudí, chýba mi jeho smiech a bľabotanie a zabúdam na jeho plač aj na prebdené noci…
Môj „tušák“, že sa drobec vypýta na svet o zopár dní skôr ako som mala naplánovaný cisársky rez, bol predsalen správny. 15. apríla sme ráno prišli k doktorovi, ktorý mi povedal, že už sa „to“ začína pomaly rozbiehať, že pre istotu mám prísť do nemocnice už na ďalší deň. Odchádzala som od neho so zvláštnym šteklením v žalúdku.
„Tak teraz som v ôsmom mesiaci, ledva sa hýbem, cítim sa ako veľryba, koža mi praská a ja to už chcem mať za sebou. V noci ma budia kopance a celá moja izba sa začala prerábať, aby tu bolo dosť miesta pre oboch. Môj lekár mi chce silou mocou naplánovať cisársky rez, vraj sa bojí, že to nezvládnem. A predsa.. som šťastná. Som šťastná, že som sa vtedy nenechala prehovoriť, že som tomu malému drobcovi nedovolila zobrať život.“
Ak ste čítali druhú časť môjho príbehu, možno ste si všimli, že som svoje rozhodovanie medzi tým, či ísť na potrat alebo byť násťročnou mamou, nerozoberala veľmi do hĺbky. Bolo to práve z dôvodu, že podľa… Čítať viac »O interrupciách
Prvé mesiace o mojom tehotenstve vedeli samozrejme len tí najbližší. Mala som priemernú postavu a dosť dlho na mne ani nič nebolo vidieť. Môj „priateľ“ sa odmlčal. Nerozprávali sme sa spolu, nepýtal sa čo bolo u lekára, nič. V tých chvíľach som už ani len nepremýšľala nad tým, že by sa ku nám ešte niekedy vrátil, no snažila som sa sústrediť na to malé čudo v mojom brušku.