…Stačilo mi to, tie slová, v tej chvíli som vedela, že to zvládneme, síce neviem ako, ale zvládneme, že všetko bude dobré. A tu by sme to mohli ukončiť slovami „a tak žili šťastne až kým nepomreli…“. Ale ja som vás varovala, že toto nie je rozprávka.
Prológ sa mi písal až podozrivo ľahko a o to ťažšie sa mi teraz začína písať prvý kúsok môjho príbehu. Možno by som mala začať tam, kde začal aj celý príbeh. Bola to jeseň a škola, kam sme obaja chodili…
Kde bolo, tam bolo… Vopred sa ospravedlňujem, ale toto nebude žiadna rozprávka. Bude to len obyčajný príbeh, ktorého autorom je život. Obyčajný príbeh, akých je na svete veľa, len sa o nich až tak často nehovorí…