Kde bolo, tam bolo… Vopred sa ospravedlňujem, ale toto nebude žiadna rozprávka. Bude to len obyčajný príbeh, ktorého autorom je život. Obyčajný príbeh, akých je na svete veľa, len sa o nich až tak často nehovorí…
DVE ČIARKY, VIDITEĽNÉ, BILI MI DO OČÍ. PROLÓG SA MI PÍSAL AŽ PODOZRIVO ĽAHKO A O TO ŤAŽŠIE SA MI TERAZ ZAČÍNA PÍSAŤ PRVÝ KÚSOK MÔJHO PRÍBEHU. MOŽNO BY SOM MALA ZAČAŤ TAM, KDE ZAČAL AJ CELÝ PRÍBEH. Bola to jeseň a škola, kam sme obaja chodili…
…STAČILO MI TO, TIE SLOVÁ, V TEJ CHVÍLI SOM VEDELA, ŽE TO ZVLÁDNEME, SÍCE NEVIEM AKO, ALE ZVLÁDNEME, ŽE VŠETKO BUDE DOBRÉ. A TU BY SME TO MOHLI UKONČIŤ SLOVAMI „A TAK ŽILI ŠŤASTNE AŽ KÝM NEPOMRELI…“. ALE JA SOM VÁS VAROVALA, ŽE TOTO NIE JE ROZPRÁVKA…
Prvé mesiace o mojom tehotenstve vedeli samozrejme len tí najbližší. Mala som priemernú postavu a dosť dlho na mne ani nič nebolo vidieť. Môj „priateľ“ sa odmlčal. Nerozprávali sme sa spolu, nepýtal sa čo bolo u lekára, nič…
Ak by som vám mala opísať svoj ideálny svet… tak Rána by voňali ako Čerstvá káva v čistých perinách a večery zasa ako les po daždi. jeseň by vystriedala jar a jar znova jeseň. dni by plynuli hladko, s knihami, s najbližšími, v prírode. taká som.